Tento web vznikol hlavne preto, aby som mal kde prezentovať svoju modelársku prácu. Ako už jeho názov a popis napovedá, ide o modelovú železnicu, hlavne v mierke TT (1:120), ale nie je určený výlučne pre túto mierku. Určite sa aspoň trochu “zapletiem” aj s menšou záhradnou mierkou H0 (1:87), ale TT-čko ostáva mojou srdcovou záležitosťou.

Okrem železnice tu bude aj rubrika, kde budem zverejňovať moje myšlienky, kritiky a postrehy z bežného života okolo mňa, proste keď ma niečo napadne, alebo si budem chcieť vyliať srdce na nejakú tému. Ak s niečim nebudete súhlasiť, pokojne to okomentujte, ale prosím neukameňujte ma za to, že s niektorými mojimi názormi nebudete súhlasiť. Takže to by tak bolo všetko, dúfam že sa na tieto stránky budete radi vracať. Kto bude chcieť, môže sa zaregistrovať (potom mi napísať mail aby som mu povolil písať) a tiež môže niečím obohatiť tento web. Samozrejme si vyhradzujem cudzie príspevky podľa svojho uváženia nezverejniť a zmazať ak by obsahovali pohoršujúci materiál.

To je všetko, všetkých vítam na svojom webe.

Takže začalo to v stredu 29.septembra. Ja “Prízrak” s Romanom “Pavúk17″ sme si na tento deň zobrali dovolenku, nakoľko sme plánovali navážať moduly do telocvične na Základnej škole na Maurérovej ulici v Košiciach, kde sa malo modulové jazdenie konať, už dopoludnia. Ja som sa ešte ráno zastavil v práci, kde som mal odložené pripravené grafikony pre jednotlivé varianty prevádzky. Krátko na to za po mňa zastavil Pavúk a šli sme k nim do podniku, kde mal zabezpečené nákladné auto. Chceli sme obehať všetky miesta, kde boli uložené moduly na jednu otočku. Začali sme depom, kde sme naložili prvú časť modulov a pokračovali k Chrisovi do práce, kde bola odložená druhá, väčšia časť modulov, lebo tu boli už aj niektoré Zoranove moduly z kokavského klubu s ktorým už istý čas udržujeme myslím že ozaj veľmi dobré priateľské vzťahy. Musím povedať že Zoranova účasť na akciách im dodáva určitý šmrnc, proste keby nebol, chýbal by nám. A to nemyslím, len to, že veľkú časť layoutu tvoria aj jeho moduly a stanice, ale proste patrí medzi nás (veď je aj čestným členom nášho klubu).
Keď sme dorazili k Chrisovi a začali sme nakladať, zažili sme jeden malý incident jednou pani (nie sú dôležité podrobnosti, prečo a iné…). Poviem vám teda, keby mala v ruke samopal, tak nás postrieľa. Takto nám len pohrozila nakopaním do určitých partií ľudského tela. Poviem teda, že doteraz som nevedel, čo znamená pojem “hysterka”. Teraz to už viem . No ale aby som neodbočoval…
Po naložení takmer všetkých modulov u Chrisa sme sa vybrali konečne do školy. Zvyšné moduly, ktoré sa nám nevošli na korbu auta doniesol Chris neskôr sprevádzaný pohľadnou že vraj “kolegyňou” ak som správne zachytil . neviem komu teraz padla do oka, ale proste kde je Chris, tam sú samé pekné a dobré baby (ej ale nám manželky dajú, keď si tento článok náhodou prečítajú, asi dnes budem spať v obývačke na gauči ).
Medzitým som ešte ja s Pavúkom doniesol z Pavúkovho domova jeho stanicu a nejaké drobnosti. Takže mohli sme začať rozkladať moduly a stavať ich na nohy, aj keď sme ešte neboli kompletní. Zvyšné moduly mal doviesť Zoran z Kokavy popoludní. Nakoľko sa však Kokava nachádza kúsok západne od Košíc  a Zoran mal ešte nejakú kopu povinností a nejaké ďalšie okolnosti ho donútili odďalovať odchod do Košíc, z popoludnia bolo najprv neskoré popoludnie, potom večer, neskorý večer až nakoniec dorazil v noci a priznám že spať sme sa dostali až vo štvrtok ak sa nemýlim okolo druhej v noci, takže do rána sme toho už veľa nenaspali. Layout však bol zložený, Zoran doniesol zvyšok svojich modulov a Pavúkove moduly (tentokrát išlo o bratislavského Railneťáckeho Pavúka), ktorý dorazil až neskôr aj so svojimi dvoma chlapcami, musím povedať že to poli poriadni experti ale tiež som zistil a musím priznať, že k mojej spokojnosti, že moje deti nie sú najväčšími televíznymi maniakmi o čom som bol dovtedy presvedčený . Vo štvrtok nás teda čakalo ešte zapojiť rozvody X1, X3, telefóny, poriadne layout otestovať a začať jazdiť. až keď sa Zoran v noci dovalil, dozvedeli sme sa poriadne, čo ho vlastne zdržalo, teda okrem dorábania cestovných poriadkov a ďalších potrebných dokumentov. Pokazilo sa mu auto a keďže chyba bola trochu väčšia a oprava nebola jednoduchá, urobil náhradné riešenie. Kúpil druhé auto. Keby auto, rovno kamión … Dovalil sa na… tuším to bol Wolkswagen Transporter (ak som sa netrafil, nech ma znalci opravia), či také nejaké véééélke čudo. Vysvetľoval, že keď už bol prinútený kúpiť druhé auto aby mohol vôbec dôjsť a doviezť zvyšné veci, tak už kúpil také rodinné auto,a by sa do neho pohodlne vošiel aj celou svojou rodinkou. Nás však aj tak nepresvedčil a myslíme si, že si ho kúpil aby sa do neho vošiel so všetkým “haraburdím” čo potrebuje voziť na akcie   ja by som ale manželke tiež povedal že také vyberám kvôli rodine, hahahahahahahaha… Dúfam Zoran, že keď si toto prečíta tvoja žena, nebudeš spať zopár nocí na ulici

Štvrtok 30.september 2010 – takže konečne nastalo štvrtkové ráno a my sme sa s rôznym oneskorením zišli v telocvični. Nebudem vás zaťažovať podrobným opisom zapájania rozvodov X1 a X3. Celkove nám to aj s rozbehaním telefónneho spojenia trvalo celý deň, sme tam boli drobné zmätky, sem tam sa riešili nejaké nezrovnalosti a chyby v zapojení, teda skraty . Najviac ale asi dalo zabrať zrovnanie modulov, aby prejazdy medzi nimi boli bez vykoľajovania lokomotív ale aj celých vlakov. Musím priznať, že by to chcelo v budúcnosti trochu viac dôslednosti, lebo vyskytovali sa nám dosť často nechcené stúpania či klesania medzi jednotlivými modulmi, na čo dosť zle reagovali nové TILLIG spriahla tretej generácie, s ktorými sa jazdilo hlavne v nákladnej doprave. Nakoniec, keď sa už začínalo zvečerievať, Brutus odbehol na stanicu vyzdvihnúť bratislavského Pavúka aj s jeho chlapcami. My sme zatiaľ ďalej dolaďovali layout. Tu musím povedať, že na jeho trochu zložitý tvar (Zoran sa vyžíva vo vytváraní kadejakých “zemiakov” či “slučiek” alebo “kvapiek” či podobných útvarov ), tak sa to celkom podarilo presne nakresliť, v podstate sme len jednu stranu predĺžili o jeden modul a sadlo to takmer na chlp.
Keď konečne dorazil Brutus s Pavúkovcami, zvítali sme sa, Pavúci sa šli “ubytovať” do náraďovne a všetci sme sa pomaly začínali rozchádzať domov, nech sa aspoň trochu vyspíme. Priznám sa, že mi to padlo vhod, lebo to bol dosť dlhý a kus aj náročný deň. Všetci boli ale spokojní, že aj keď s miernym sklzom, layout bol pripravení na zahájenie jazdenia. Takže rýchlo do postielok ako spieva Macko Uško vo svojich príbehoch, nech môžeme na druhý deň konečne vyraziť podľa grafikonu s ktorým sa Zoran musím povedať, že celkom dobre “vyhral”.

Piatok 1.októbra 2010 – veľký štart layoutu. Konečne sa ideme “hrať” . Hneď od rána, po zaškolení strojvodcov, sa začali rozkladať mašinky do layoutu, robili sa výmeny, namiesto niektorých mašiniek, ktoré sa nepodarilo do začiatku jazdenia sprevádzkovať podľa predstáv ich majiteľov, alebo pre rôzne iné príčiny neboli k dispozícii. Potom prišli na rad vozne. Najprv rýchliky či osobáky, motorové vlaky už stáli vo svojich “domovských” staniciach, potom nákladné súpravy , ktoré mali jazdiť ucelené a nakoniec jednotlivé vozne určené pre nákladnú dopravu a manipuláciu. Keď bolo všetko pri chystané, medzitým sa začínali dnu trúsiť prví návštevníci, mohli sme začať. No musím skonštatovať, že začiatok nedopadol najslávnejšie. Hneď nám nabehlo nejaké meškanie, tuším sa o to postarala stanica Kokava, či lepšie povedané jej obsluha alebo niekde v tých končinách to proste vzniklo. Začal sa dobiehať modelový čas a keďže to nejak viazlo, my ostatní sme sa zatiaľ návštevníkom snažili aspoň púšťať mašinky medzi stanicami, ktoré ležali najbližšie k pozerajúcim sa. Ja som v piatok bol v stanici Breznička, neslávne preslávenej nutnosťou mať aspoň trojmetrové ruky, nakoľko ovládanie zhlaví bolo od seba vzdialené cca 2 metre. Nakoľko sa Zoran v grafikone snažil kúsok zahustiť premávku v tejto stanici, stačil som sa popri vypravovaní vlakov ešte dosýta vyhrať aj s posunom. Musím priznať, že nakoľko je toto moje druhé modulovkové stretnutie, kde obsluhujem stanicu, ešte som sa nezžil celkom s povinnosťami, ktoré to obnáša, tak ma Zoran, ktorý si myslel že Brezničku nestíham, potom v sobotu nechal “slúžiť” v zoraďovačke v Šumperku, ale o tom neskôr
Musím priznať že piatok ubiehal celkom podľa mojich predstáv až na časté zastavovanie času, aby oneskorenci stíhali podobiehať svoje vlaky. Myslím že sa to páčilo aj pani riaditeľke, ktorá sa prišla taktiež pozrieť na našu akciu. Akurát sme sa po akcii s chalanmi zhodli na tom, že nabudúce pokým bude prítomná aj verejnosť, budú musieť byť voľné jazdy bez obmedzenia na prevádzku podľa grafikonu a železničnú epochu, teda budú jazdiť vlaky tak husto ako to budú stanice zvládať a taktiež nebude záležať, či to budú vlaky ťahané parnými lokomotívami alebo starými dízlami, alebo či v čele súpravy pôjdu najnovšie Taurusy či Herkulesy, proste čím viac a čím farebnejšie aby mali z toho malí návštevníci ozaj radosť a mali potom doma na čo spomínať.
Takže ako hovorím, piatok prebehol v znamení grafikonu a veľkých meškaní ale myslím, že sme sa nenudili. Sem tam nám to spestrili svojimi múdrymi poznámkami niektorí rodičia (otroci svojich detí), ktorí sa dožadovali vstupu úplne všade (pre verejnosť sme mali vyhradený priestor, odkiaľ sa dalo pozerať na koľajisko. Lavičky, ktoré slúžili ako mantinel, slúžili zároveň malým návštevníkom aby sa na ne mohli postaviť a tak lepšie videli). podaktorým rodičom to však nestačilo a dožadovali sa vstupu aj do ďalších častí layoutu a pokiaľ možno tak aj toho aby ich deti mohli rukou siahnuť na modely. Zbytočné bolo vysvetľovať práve takým múdrym rodičom, že ani doma by deťom nedovolili siahnuť na drahé veci, ktoré by mohli poškodiť. Keď ma to už prestalo baviť vysvetľovať, čo aj tak nemalo účinok, tak som jednu mamičku doslova zrušil vetou: “…že keď mi dá zálohu 1000 eur, ja ju pustím aj so synom kde len chce a keď jej syn niečo zničí, tak je to z toho odrátam a na koniec jej zvyšok vrátim…” A zrazu bolo po probléme. Aký sme len my ľudia, pokým nám nehrozí za svoje konanie žiaden trest, tak sme hrdinovia, ale keď ide o peniaze, tak zrazu nič nemusíme, nič nepotrebujeme. Ale tak to už býva. Verím tomu, že jeden rodič ktorý sa dovezie na takúto akciu so svojou ratolesťou na drahom aute, obaja sú oblečení podľa poslednej módy, tak takýto rodič ani nemá záujem pochopiť, že na pľaci sú hodnotné modely, ktoré stáli dosť peňazí v obchode, alebo sa s danými modelmi niekto natrápil, kým ich postavil a že ich hodnota môže byť pre niekoho nevyčísliteľná, ich najčastejšia reakcia je: “… veď je to len vláčik …” alebo: “… čo na tom môže byť drahé, veď je to len hračka …”. Možno takýto rodič už zabudol, že aj on v detstve mal podobný vláčik a bol to jeho najväčší poklad, alebo je možné dotyčný rodič sa nikdy v živote nevenoval žiadnemu koníčku a nevie, čo je to vynaložiť námahu na vyrobenie nejakého modelu. Takýto rodičia pravdepodobne ani nikdy nebudú viesť svoje deti k tomu aby sa venovali nejakému koníčku. No ale už som odbočil od témy, aj keď vedel by som toho k tomu povedať oveľa viac, ale o tom niekedy inokedy.
Takže piatok ubehol celkom rýchlo, dopoludnia sa nám striedali v telocvični triedy jedna za druhou, boli pozrieť aj nejaké návštevy z materských škôl, zaregistroval som aj deti v predškolskom veku. Kým oni obdivovali krajinu a vláčiky, podaktorí z našich radov zase pokukovali po pekných učiteľkách, ktoré ich sprevádzali …ale o to ide, aby spokojnosť a zážitok bol na oboch stranách . V pozdnej večernej hodine sme sa rozpustili a rozišli načerpať sily na ďalší deň do svojich domovov a cezpoľní na vybavené ubytovanie.

Sobota 2.októbra 2010 – Dnes nás bolo málo, neprišli chlapci, ktorých sme mali na výpomoc pri stavaní layoutu a potom aj ako strojvodcov, neprišli ani niektorí z našich radov. Prišli však druhí, nakoniec sa nás nazbieralo na prevádzku jednoduchšieho grafikonu, ktorý vylúčil z prevádzky smer na Jurajov dvor. Ako každý deň, Zoran na začiatku rozdeľoval funkcie podľa toho, kto čo chcel. Kto chcel jazdiť, dostal cestovný poriadok, kto chcel obsluhovať niektorú zo staníc, vybral si ktorú (poväčšinou si každý obsluhoval svoju stanicu, ale len keď majiteľ stanice nebol prítomný, alebo mal viacero staníc, tak stanice obsluhovali aj iný zaškolení prednostovia). Ja som mal predošlý deň Brezničku, ale v sobotu Zoran vyhlásil, že Brezničku nedostanem, lebo na ňu nestačím. Ja som dostal skryťák Šumperk, dobrá stanica, ale bolo mi ľúto za Brezničkou, poznal som ju už ako vlastnú dlaň (inak Zoranova stanica, ale už v Kokave som mal s možnosť dobre sa s ňou zoznámiť) a vedel som takmer o všetkých jej nedostatkoch aj o tom ju riadiť tak aby sa prejavovali čo najmenej. Ha, Brezničku si zobral nakoniec Zoran, niežeby som bol škodoradostný, ale vedel som že sa v nej poriadne zapotí a aj sa tak stalo. Nakoniec to však čestne priznal, že mi krivdil, keď tvrdil, že ju nezvládam a že keby mal tušenie že je to tak hrozné (ako vždy preháňal, vôbec to nebolo hrozné, len to chcelo vedieť ako ju skrotiť a to som už ja mal za sebou ) tak by ju vôbec nevzal. To bude predpokladám hovoriť aj nabudúce stretnutia, ale donesie ju určite, podľa mňa je Breznička veľmi dobrá stanica, len ju treba dokončiť a opraviť zopár drobností.
Celá sobota sa niesla o znamení zjednodušeného grafikonu, ktorý sme aj tak nejak nestíhali, naďalej bolo dosť meškaní a zastavovaní času. Ale aj tak si myslím, že sme sa celkom super zabavili, akurát ja som sa v Šumperku trochu nudil, lebo Šumperk je zoraďovacia stanica, ktorá ak je dobre postavený grafikon (nebol problém ani s meškajúcimi vlakmi, ktoré mi viseli v stanici a čakali na svoju obsluhu) tak nemá problém zvládať aj veľké množstvo vlakov a to sa mi tam snažil napchať svoje mimoriadne vlaky Rišo (áno to je jeho špecialita ). Koľají však bolo dosť a boli dostatočne dlhé, aby som na ne umiestnil v prípade núdze aj dve súpravy za sebou. Takže deň som prežil v Šumperku bez väčších stresov a mal som dosť času pozorovať dianie na celom layoute. Musím povedať že bol navrhnutý výborne a dúfam, že podobné zemiakotvary sa podarí navrhnúť aj pre ďalšie stretnutia.
V sobotu sme to “zabalili” o niečo skôr, mali sme dohodnuté posedenie u Pavúka z rodu košických pavúkov. Dovalili sme sa k nemu, má tam na dvore také posedenie. Áno na dvore, pravda bola vonku zima, ale celý prístrešok, kde sem sedeli sa dal odizolovať spustením takých presvitných roliet a prekrytím vchodu zavesenou dekou a potom už stačilo len dobre rozkúriť krb a bolo dnu teplo. Nooo, kurič sa veľmi nesnažil, tak najteplejšie bolo okolo krbu tak sme sa tam rozmiestnili nakoniec ako dvanásti mesiačikovia. Popreberali sme rôzne témy, okrem iného aj modulovú dvojkoľajku, čo začína byť vážna téma medzi modulovkármi, kus posrandovali, čo to popili… hm, jedlo… nebudem spomínať, vyber bol trochu chudobnejší, vraj vďaka nepochopeniu nákupcov surovín navigácie pani domácej, čo bolo treba doniesť, nooo, nechcem nikoho ospravedlňovať, ale proste muž je tvor, ktorému, keď žena povie jedno, nenapadne ho, že tým myslela kopu iných možností. Plynie z toho aspoň poučenie, že kuchyňu treba nechať ozaj výlučne na pani domácej a nesnažiť sa jej v ničom pomôcť. Vyzerá to potom tak, že muži sú leniví, ale platí jedno staré ale stále platné pravidlo, kto nič neurobí, nič nepokazí však? … 
Takže sme sa v pozdnej nočnej hodine rozišli v miernej nálade, okrem šoférov, ktorí porozvážali ostatných domov. Zoran, máš nabudúce u mňa jednu veľkú pizzu ako odškodné za to že si ostal hladný a aj smädný, keďže si nás nakoniec rozvážal.

Nedeľa 3.októbra 2010 alebo deň posledný – Ráno ma ako aj predošlý deň vyzdvihol Zoran, zo svojho ubytovania to nemal veľmi ďaleko a bolo to príjemnejšie a hlavne rýchlejšie ako cestovať takmer 45 minút v MHD. Cestou na druhý koniec Košíc sme stihli v aute prebrať udalosti predchádzajúcich dní, niečo kus skritizovať, padli aj nejaké konštruktívne nápady, no veď som zvedavý aké to bude nabudúce. keď sme dorazili do telocvične, bratislavský Pavúk tam už nebol. Tento deň mal totiž behať košický maratón. Takže nedeľa sa niesla v znamení maratónu a poslednej varianty grafikonu, keď tak nad tým rozmýšľam, dobre že sme mali toľko verzií, lebo sa nakoniec použili všetky. Musím priznať že tento deň nám to išlo všetkým celkom dobre. Hehe, Zoran ma nechal opäť, po skúsenostiach z predošlého dňa, obsluhovať Brezničku, že keď som už taký masochista, tak nech si ju užijem . K tomu masochizmu by som niečo povedal, ale nemôžem možno tento článok budú čítať aj naše manželky a minimálne ja by som ozaj najbližšie noci strávil na gauči. Ha, jednu noc som aj strávil, ale nebolo to kvôli nedokončeným myšlienkam v tomto článku, ani spomienkam na nežnejšie pohlavie, ktoré bolo už spomínané, ale kvôli tomu, že v čase písania tohoto príspevku som prerábal spálňu. Tu mi inak nedá nespomenúť veľmi milé oživenie celého stretka a to jednu holku, meno mi priznám sa s hanbou vypadlo, ktorá ochotne vypomáhala v stanici Chrisovo (s tuto stanicou som mal dosť častú komunikáciu, lebo vlakov smerom tam alebo odtiaľ ku mne do Brezničky bolo dosť). Keďže bola neznalá dohodnutého spôsobu komunikácie, jej hlásenia a oznamy boli popretkávané breptami a následným smiechom, čo oživilo jednotvárnu komunikáciu medzi susednými stanicami Chrisova, ako bola Kokava, Breznička a Bačovo, aj keď neviem teraz, či boli priame spoje medzi Chrisovom a Bačovom. Myslím ale, že sa jej účasť na akcii celkom páčila, hm žeby sme nakoniec mali ďalší prírastok do klubu?…
Ale aby som neodbočoval, nedeľu sme si užili tiež, meškania boli keď sa na to pozriem objektívne minimálne, obsluha staníc spoľahlivá, a aj strojvodci viedli svoje vlaky takmer presne podľa grafikonu. Ja som si to zase “užil” v Brezničke, ale bola to pohoda, stíhal som aj vypravovať pravidelné vlaky podľa cestovného poriadku, aj som si celkom dobre zaposunoval, musím povedať že nákladná doprava je veľmi dobré oživenie celého jazdenia. Sem tam sme zažili aj adrenalínové okamihy, hlavne keď sa cez káble pod modulmi vybral smerom k svojmu ockovi malý Zoran, áno svojou prítomnosťou nás poctila aj cezpoľná Zoranova manželka s deťmi, no poviem vám, ten malý je celý otec, aj povahovo, musím povedať že veľký zbojník. Noo, inak úspešne mu kontroval aj košický malý Pavúk, áno aj Romanova manželka priniesla detskú podporu, keby nás bolo málo na jazdenie grafikonu Keď už tak vymenúvam kto bol na akcii, nebudem vymenúvať domácich, len spomeniem cezpoľných. Okrem Zorana, Pavúka z Bratislavy a Riša, ktorých som už spomenul v texte, nás prišli podporiť, zajazdiť si a jednoducho pozrieť sa aj Roman Hložka, Alan, Marek Schucz (dúfam že som to dobre napísal) a MartinTT a po IGIho upozornení dopĺňam ešte ďalšieho cezpoľného (ktorý unikol mojej pozornosti) a to Blekka. Dúfam  že som na nikoho nezabudol, ak áno pripomente sa, všetkých spomeniem
Nakoniec, ako deň pokročil, popoludní sme dojazdili grafikon a nastal čas balenia. Napodiv išlo to celkom dobre. Rozobral sa celý layout, najprv kabeláž a s tým súvisiace veci a potom prišli na rad moduly. Ako prvé sme balili hlavne moduly, ktoré mal brať so sebou Zoran a to Pavúkove moduly do blavy, potom skryťák Jurajov dvor, Zoranove moduly a tuším ešte niečo tam bolo, čo malo putovať smerom na západ. Tu musím podotknúť, že Zoran kúpil ozaj dobré auto, vošlo sa do neho spústa vecí. Hahahaha, Zoran určite nadával, keď doma vykladal, lebo nakladania som sa ujal ja a ako je mojim zlozvykom nenechať ani kúsok voľného miesta, tak som ani nenechal. Bral domov oveľa viac vecí ako niesol sem , ani sám som neveril, koľko sme mu dokázali toho do auta naložiť.  Zoran chodil pozerať, či  to už nelezie bočnými dverami von, alebo či sa neprepadla podlaha, keď sme len nakladali a nakladali a podľa teórie o tom, koľko málo veci sa zmestí do auta, že čím väčšie auto, tým menej vecí sa podarí naložiť, malo byť jeho auto už dávno plné a veci mali už aj výfukom von vyliezať …”Zoran priznaj, ako si ma prehrešil, keď si musel toľko vykladať doma.”
Počas nakladania Zoranovho auta za už začali moduly nosiť aj do jednej vyhradenej šatne v telocvični, kde mali prečkať do definitívneho prenosu na ďalšie miesto určenia. Potom prišli na rad Chrisove moduly a nakoniec ostalo už len telocvičňu trochu pozametať a hlavne pozbierať nejaké odpadky.

A tak sa skončila akcia “Košická koľaj”. Treba povedať že to bola na naše pomery dosť veľká akcia (počas obhliadky miesta “činu” ešte na začiatku stretnutia nás napadol ešte megalomanskejší projekt, ktorý sa pozdával všetkým čo boli s tou myšlienkou oboznámení, ale uvidíme či prinesie budúcnosť). Zvládnuť sa nám ju podarilo, musím priznať že s odretými ušami, nemali sme skúsenosti s takým veľkým layoutom a prevádzkou na ňom, ale ako sa hovorí, že všetko je raz po prvý raz, po rekapitulácii sme zhodnotili, kde máme slabiny a čo sa musí bezpodmienečne zlepšiť do budúcej akcie. Ale aj tak to bola super akcia a som veľmi rád že som sa jej zúčastnil.

A na záver ponúkam fotky z akcie, tak ako ich nafotili niektorí zúčastnení, ktorým sa chcem týmto poďakovať za poskytnutý materiál, hlavne MartinoviTT, ktorého fotky boli veľmi dobré nielen kvalitou, ale aj obsahom a  vystihnutými situáciami.

6.6. – Deň posledný, alebo aj príbeh o balení a upratovaní…
Ráno prebiehalo v duchu predošlých dní, ale priznám sa že sa mi už nechcelo tak vstávať ako dni predošlé. Akosi už asi niesom na také ponocovanie a proste treba sa aj vyspať. Myslím, že aj poniektorí ďalší účastníci akcie mali podobné myšlienky. Tie nás však prešli pri dobrých raňajkách a kope vtipov, ktoré nám prichádzali na rozum. Poviem pravdu, že som si asi ani jediný nezapamätal, padlo ich za celý ten čas strávený na stretku v Kokave ozaj veľmi veľa.
Po dobrých raňajkách sme ešte rýchlo išli využiť čas, ktorý nám ostával do konca stretnutia, aby sme si ešte dobre zajazdili. Opäť sa jazdil grafikon, musím povedať, že jazdenie bez grafikonu si ani neviem predstaviť už pomaly, proste ten grafikon má niečo doseba, nieje to len také preháňanie vláčikov zo stanice do stanice a musím povedať, že náš grafikon bol celkom dobre navrhnutý, vlakov bolo myslím dosť ale dali sa zvládať aj rôzne havarijné situácie. Takže sme sa ešte do obeda “vyšantili” ako sa len dalo.
Po obede nastal čas vyhodnotenia celého stretnutia. Všetci boli spokojní si myslím, padlo niekoľko aj kritických slov, ale všetko malo svoj dôvod. Potom sme začali rozoberať layout a baliť jednotlivé moduly. Tu sa trochu prejavila solidarita jednotlivých účastníkov, nakoľko poniektorí rýchlo hmm “zmizli”, ale našťastie nás ostalo dosť na skladanie a upratovanie telocvične. Nakoniec z cezpoľných sme poslední odchádzali moja maličkosť a Roman Bačo, ostali sme takmer do konca upratovania, myslím že už po našom odchode nebolo veľa roboty, akurát ešte ponakladať pobalené moduly ktoré sme nevedeli odviezť sami, ale to tam mal ešte Zoran zopár pomocníkov. Domov sme dorazili v pokročilej nočnej hodine namiesto plánu prísť do “večere”, ale to len vďaka tomu že sme ostali pomáhať upratovať telocvičňu, takže to je dúfam dostatočným ospravedlnením pred našimi manželkami

Aby som celú akciu trochu zhrnul…
Layout aj grafikon bol pripravený výborne, tu by som udelil jedničku s hviezdičkou.
Miestnosť na jazdenie super, aj keď možno tak o dva roky ak sa podaria nejaké projekty staníc a traťových modulov u nás košičanov, tak už začne byť možno problém s miestom, ale to sa dá vyriešiť tým, že sa budú prihlasovať na akciu len plne dokončené moduly, alebo také, ktoré budu niečím zaujímave, aj keď ešte nebudú úplne hotové.
Ubytovanie a strava bola vynikajúca, týmto chcem poďakovať aj personálu penziónu Kokava.
Disciplína účastníkov… tu to bolo trochu horšie, hlavne medzi mladšími a najmladšími účastníkmi, ktorí niekedy robili to čo nemali, chytali to čo nebolo určené pre ich ruky a tu by som chcel hlavne upozorniť na to, že model vozňa alebo lokomotívy nieje “angličák” alebo autíčko od autodráhy a preto s modelmi treba narábať opatrnejšie a samozrejme celkove viac poslúchať nariadenia a upozornenia majiteľov modelov a celkom starších a skúsenejších účastníkov stretka.
No a pre pár účastníkov, u ktorých sa prejavili diagnózy vzácnych onemocnení ako “pracovná obojľavorukosť” a na začiatku a na konci sa vyskytujúce “zápaly kostí z lenivosti” mám jednu radu a to že to celé sme organizovali pre seba a tie otravne začiatky a konce, keď treba všetko rozkladať a potom aj skladať patria k tomu a bez toho sa to nedá a keď, tak sa aspoň viac maskujte , pre tých ktorí to neovládajú robím osobné konzultácie .

Musím však povedať, že celá akcia sa mi veľmi páčila a už sa teším na ďalší rok.

Ešte aby som nezabudol. V mojej reportáži som použil fotky od viacerých účastníkov, ale momentálne nejdem vyplňovať jednotlivé popisky, takže nebudú pri fotkách ich vlastníci. Ak to niekto z dotyčných vyslovene vyžaduje, doplním to, prípadne ak má niekto námietky voči uverejneniu jeho fotografií, nech sa mi ozve aby som ich stiahol. Snažil som sa vybrať najkrajšie  a najvýstižnejšie zábery, aby som čo najviac priblížil atmosféru stretnutia.

2.6.2010 – deň prvý …alebo ako sme do Kokavy skoro na raftoch moduly prevážali

Je streda, cca 2 hodiny popoludní, keď ma Roman Bačo vyzdvihol v práci. Pôvodne sme mali ísť ešte k nemu naložiť moduly, ale nakoľko to stihol už sám predtým, mohli sme po naložení mojej osobnej batožiny ihneď vyraziť na cestu. Pardon ešte nie, lebo som zistil, že som si doma zabudol mobil, ktorým sme chceli filmovať priamo z vlakovej súpravy prejazd koľajiskom. Nakoniec sa aj tak nič nefilmovalo, ale trochu nás to zdržalo a vyrazili sme až okolo tretej hodiny.
Cesta prebiehala celkom rýchlo, sem tam bola na ceste voda, hlavne v okolí Tornale to vyzeralo vážnejšie, na jednom či dvoch miestach voda z povodní zalievala jeden jazdný pruh, ako na potvoru zrovna ten náš. No a potom prišla konečne Rimavská Sobota a vytúžená odbočka na Kokavu. Napriek tomu, že predpoveď počasia sľubovala na popoludnie slnečno, slnko sme videli cestou len sem tam, skor bolo stále zamračené, prípadne spadli aj nejaké dažďové kvapky a sem tam tiekla naprieč cestou voda. Po odbočení na skratku v Rimavskej Bani to už bola len chvíľka a pred nami sa objavila Kokava na Rimavicou. Konečne sme v cieli.
Zoran nám vyrazil oproti, len čo sme mu zavolali že sme na mieste. Stretli sme sa na parkovisku pred železničnou stanicou a zaviedol nás na miesto konania stretnutia. Na školskom dvore pri dverách do telocvične nás už čakali chlapci zo železnično-modelárskeho krúžku, ktorý v Kokave vedie Zoran. Pomohli nám s prenesením Romanových modulov stanice do telocvične a začalo sa rozbaľovanie a stavanie modulov na nohy.

Trochu chaosu do toho všetkého vnášali chlapci zo Zoranovho modelárskeho krúžku, ktorých činnosť bolo trochu ťažšie kontrolovať o čom svedčia aj mierne ohnuté lampy na Zoranovej stanici Kokava a jedna vyvalená úplne. Chlapci pravdepodobne simulovali pôsobenie tornád v praxi

Musím ale priznať, že moju úbohú odbočku tiež poskytla katastrofa, vyzeralo to skoro ako keď niektorý naši spoluobčania v reáli zbierajú na trati koľajnice, keď práve nejde vlak. Našťastie to však išlo opraviť, aj keď sa na niektorých miestach (viditeľne to bolo hlavne pri pomalej jazde) vlak mierne kolísal ako medveď pri pochôdzke horou
Aby som ale nezabudol aj na ďalších účastníkov stretnutia už od začiatku tu bol ešte jeden Roman a to Roman Hložka a ak sa dobre pamätám chronologicky, tak potom pribudol Tibor Tišťan a Ďuri … (ach tá skleróza). Obaja posledne menovaní sa neskôr veľmi aktívne (hlavne podľa rozpisu spotreby “pohonných” hmôt)

podieľali na dokončení kľúčovej stanice s názvom Breznička, ale o tom neskôr aby som nepredbiehal. Chvíľu sme ešte rozkladali moduly a stavali ich na nohy a už bol čas večere. Večere ako aj raňajky a obedy prebiehali v penzióne Kokava, kde bola ubytovaná tá časť účastníkov, ktorí mali radi pohodlie, ale hlavne tečúcu vodu v sprche, čo ku komfortu bývania v telocvični chýbalo (veď pršalo takmer celé stretko, tak načo by mala tiecť voda v sprche ). Nemal by som možno robiť reklamu, ale musím povedať že tak ako ubytovanie v penzióne bolo veľmi príjemné, tak aj strava, ktorú nám pripravovali bola vynikajúca. Aby ste vedeli, kde sme to vlastne bývali a stravovali sa, bol to penzión Kokava.
Po večeri sme pokračovali v rozostavovaní modulov a Tibor s Ďurim išli pomôcť Zoranovi dokončiť (hmm, alebo žeby vlastne vybudovať) Brezničku (slovo Breznička sa ešte veľakrát skloňovalo, kým bola stanica postavená do layoutu, ale to je paralelný príbeh). Prvý deň sme zakončili postavením všetkých potrebných modulov na nohy a pospajaním do celkov, ktorými sa dalo posúvať po telocvični. Čakalo sa už len na stanicu Breznička a na stanicu Chrisovo. Chris mal so svojou stanicou “Chrisovo” doraziť na ďalší deň ráno.
Ešte aby som nezabudol, ku vchodu do telocvične, ktorým sa nosili moduly sa prichádzalo školským dvorom s ihriskom zarasteným hustou stredne vysokou trávou (pôvodne tam bola bežecká dráha, pieskovisko na skákanie do diaľky a určite ešte aj ďalšie športové záležitosti, teraz to však bolo skryté v tráve a miestami zaliate vodou ktorá sa na ihrisku držala a vytvárala tak celkom rozsiahlu mokraď. Načo to spomínam?… to ukážem neskôr, škoda že som si nenafotil ako celkom pekne to vyzeralo na začiatku.

3.6.2010 – deň druhý …alebo ako napredovala výstavba Brezničky a ako sa nám nechcelo čakať a začali sme jazdiť.

Je štvrtok ráno, zobudil som sa skoro, lebo po dažďoch sa zrazu ukázalo slnko a nakuklo aj do mojej izby v penzióne. Aj keď sme predošlý deň skončili po polnoci, viem že som líhal do postele niečo po 1:30, bol som o cca 7:00 celkom vyspatý a tak som sa vybral trochu okuknúť aspoň okolie penziónu a pozrieť či si nekúpim v obchode niečo dobré na zahryznutie počas dňa. bolo to prvý a posledný raz, lebo musím povedať, že čo sa týkalo stravy akú sme mali, dalo by sa to možno prirovnať k obžerstvu , lebo strava bola ozaj vynikajúca a porcie boli niekedy viac než veľké. Po tejto stránke dávam celému stretku 10 bodov z desiatich. Keď som sa vrátil z obchodu do penziónu, už dorazili aj chalani z telocvične aj “stavebná” partia pracujúca na Brezničke. Hodili sme do seba raňajky, teda niektorí sa neponáhľali, veď čím dlhšie sme sedeli na raňajkách, tým viac si mohli obzerať celkom chutnú čašníčku, ktorá sa šikovne mihala pomedzi stoly a roznášala objednané jedlo a nápoje. Musím uznať, bola to ozaj pekná a milá holka, ďalšie dni sme mali aj inú obsluhu, ale túto sme si akosi tak obľúbili najviac, hlavne poniektorí, veď vieme o kom je reč , škoda že nás nenapadlo si spraviť foto aj s personálom penziónu . Nooooo inak celkove v Kokave sú podľa všeobecnej mienky zúčastnených celkom pekné baby… no ale aby som neodbočoval, lebo o babách to nemalo byť (ale aspoň niektorí zo zúčastnených si zaspomínajú, čo toto budú čítať) …veď oni vedia koho mám na mysli
Takže po výdatných raňajkách sme sa presunuli do telocvične. teda s výnimkou Tibora a Ďuriho, ktorí pokračovali na dokončení Brezničky v Zoranovej “dielni” Ešte dopoludnia sa nám podarilo umiestniť na svoje miesto ľavú časť layoutu so stanicami “Jurajov dvor”, “Zelená”, “Kokava” a podarilo sa ich prepojiť so stanicou “Chrisovo”.



Popoludní sa podarilo zapojit rozvody X1 a X3 a mohlo sa začať jazdiť aspoň v takom dočasnom núdzovom režime (Inak musím spomenúť na druhej časti layoutu v stanici “Bačovo” sa jazdilo už v stredu večer). Zoranovi chlapci začali pomaly nosiť lavice aby sme nimi mohli vymedziť priestor pre návštevníkov aby sa nedostali veľmi blízko modulov a náhodou sa napríklad nezamotali do nejakých káblov. No a tí ktorí boli netrpezliví, už mohli preháňať svoje mašinky po spojazdnenej časti layoutu. V tomto duchu prebiehalo popoludnie až do večere a po nej až do noci. Tibor s Ďurim už klasici zaliezli po večeri do Zoranovej dielne a usilovne pracovali na dokončení Brezničky aby sme mohli na ďalší deň už spojiť celý layout dokopy.  Ako aj predošlý deň, tak aj tento deň som sa dostal do postele až po polnoci.

4.6 – deň tretí …alebo deň prvý pred Brezničkou

Celý deň prebiehal v duchu toho predošlého. Jazdilo sa na polovici layoutu, ale aspoň že ten bol bezproblémový, lebo sme mali prvých návštevníkov. Prišli učitelia so žiakmi, ktorým sa myslím, že premávajúce vláčiky veľmi páčili. Nám sa zase celkom páčili poniektoré učiteľky ktoré so žiakmi prišli, takže myslím že spokojnosť bola na oboch stranách
Podvečer dorazili ďalší účastníci stretnutia, keďže večšisnu som videl prvý krát mierne sa mi pomiešali alebo vypadli niektoré mená, takže spomeniem akurát Igora Kmeťa, Peťa Fábryho a zopár ďalších vlačikovo pozitívnych ľudí. Tu sa hodí ukázať ako sa zmenilo ihrisko pred telocvičňou, ktoré vo svojom rozmočenom stave nedokázalo vzdorovať návozu modulov a ostatného potrebného pre jazdenie alebo len odvozu a dovozu najmenších účastníkov stretnutie na stravovanie do penziónu.


Čo nás však začínalo trápiť bola Breznička. Ani do večera sa ju chalanom nepodarilo dotiahnuť do prevádzkyschopného stavu a tak ani po večeri v layoute nenastala žiadna zmena. Nakoľko Tibor s Ďurim nas museli opustiť a cestovali domov, začal mať Zoran vrásky z toho čo s Brezničkou išiel sa sám zavrieť do dielne. Konečne sa mu to podarilo, nakoľko ho dovtedy chalani vraj z dielne vyhadzovali že sa tam k nim už nezmestí Viacerí sme sa sa mu ponúkali že mu ideme pomôcť, ale tvrdil že pomoc nepotrebuje, že už len treba zapojiť elektriku na jednom zhlaví a do výhybkových prestavníkov a bude Breznička hotová. Medzitým sme si v telocvični pripili na úspešné ďalšie dva dni jazdenia a na dokončenie Brezničky.

Keď však prišiel o polnoci do telocvične a oznámil nám, že nijak nepokročil, obaja Romanovia už nevydržali a prinútili ho aby ich vzal do dielne, že sa na to pozrú. Oni išli do dielne a my ostatní sme sa pomaly rozišli uložiť sa k spánku (lebo nás nechceli zobrat so sebou, že oni to zvládnu). Tak sa skončil ďalší pekný deň v Kokave.

Tu preruším opis stretka, na prvú časť do stačí, viem, že aj tak všetci čakáte na fotky, tak sa môžete kochať. Musím však ešte povedať čo som nespomenul, že napriek tomu, že Breznička ešte nebola hotová, dobrá nálada nás neopúšťala a sám za seba musím povedať, že každý večer som si líhal so svalovicou brušných svalov od smiechu, lebo tak dobre ako na tomto stretku som sa dávno nenasmial. Sľubujem, že na budúci rok budem mať so sebou nejaký záznamník aby sme mali aj zvukový záznam, lebo už len toľko vtipov a iných sránd čo odznelo počas pobytu v Kokave bolo nemožné si zapamätať a teda môžete len veriť že tam bolo naozaj super. Ospravedlňte horšiu kvalitu niektorých fotiek, hlavne mojich, nemal som so sebou lepší foťák a osvetlenie v telocvični nebolo zrovna ideálne.

Na záver ešte prikladám odkazy na reportáže z tejto akcie od ďalších účastníkov stretnutia, ako to celé videli oni.
Roman Hložka - http://www.rominov-svet.eu/index.php?vyber=novinky&cislo=39
Daniel Martanovič (RAILNET) – http://www.railnet.sk/view.php?cisloclanku=2010060001